Kríza sociálneho štátu - Ján Keller

Autor: Richard Klimaček | 6.3.2014 o 0:12 | (upravené 6.3.2014 o 0:50) Karma článku: 6,93 | Prečítané:  1329x

V nasledujúcom príspevku sa budem zaoberať sociálnym štátom a možnými dôvodmi prečo sa nachádza v kríze.  Vzťahujúc sa aj na to, že mnohé veci z oblasti bežného a pracovného života preberáme od krajín západu.

Možné príčiny krízy

 

(Poz. obr) Pochádza z knihy Horsta Afheldta,Wirtschaft, die arm macht -hospodárstvo , ktoré plodí chudobu. Je to najjednoduchšie vyobrazenie toho , prečo sa nachádza v kríze sociálny štát.

 

gg.png

V prvej časti je vývoj príjmov Nemcov od roku 1950 do roku 2000. Zelená čiara predstavuje koľko krát zbohatol priemerný Nemec za druhú polovicu 20. storočia. Priemerný Nemec neexistuje a tak toto číslo je celkom virtuálny údaj. Ten údaj vznikol tak že HDP bol rok po roku vydeľovaný počtom nemcov. 90% Nemcov je v zamestnaneckom ekonomickom pomere a títo ľudia zbohatli 2 až 3 krát behom 50 rokov. Najbohatšie príjmové kategórie a veľké firmy počas tej istej doby zbohatli 12krát. Číslo 7(zelená čiara) je teda priemerom.

Druhá polovica ukazuje ako sa počas tej istej doby presunulo bremeno daní. Zatiaľ čo v roku 1950 zamestnanci platili 1/4 všetkých daní v roku 2000 to už boli 3/4. Niektoré zdroje uvádzajú dokonca 4/5.

Z toho vyplýva nasledovné: Tí ktorých príjmy poslednú dobu stagnujú prešli z ¼ na 3/4 daňovej záťaže. A tí, ktorých príjmy za poslednú dobu prudko vzrástli prešli z ¾ na ¼.

A to je hlavný dôvod prečo počúvame že na verejný sektor a sociálny štát nie sú peniaze. Je nemožné udržať sociálny štát keď bohatí prestanú platiť a platy posledných finančných sponzorov stagnujú.

 

Post-industriálna spoločnosť

Veľmi často sa v sociológii hovorí o tom že od poslednej štvrtiny 20. storočia sa prechádza zo spoločnosti industriálnej , do spoločnosti post -industriálnej. Z tohto prostredia sú známe manifesty, zopár ich napísal Daniel Bell.

 

Diela ako Koniec ideológie, kde vraví že vďaka demokracií a participácii zamestnancov na rozhodovaní oslabilo ostrie konfliktu. Druhé dielo: Kultúrny rozpad kapitalizmu, kde ho vlastne kritizuje ,lebo kapitalistická kultúra vytvára u úspešných ľudí potrebu nejakej odmeny, čo vlastne podrýva pracovnú morálku.

Autori sa často o post -industriálnej spoločnosti vyjadrovali veľmi optimisticky. Predstavovali si ju ako spoločnosť služieb a vzdelania.

Keller vraví že ani Bell ani iní sociológovia neposkytli nijaký odkaz na dve určujúce skutočnosti post- industriálnej spoločnosti.

1, V bohatých krajinách dôjde k prudkému nárastu nerovnosti

2, K výskytu polozabudnutej biedy a chudoby.


Spoločnosť nerovnosti a nesumerateľnosti

Vo svojej knihe Tri sociálne svety popisuje že spoločnosť sa mení zo spoločnosti nerovnosti , ktorá je v istom zmysle prirodzená  do spoločnosti sociálnej, politickej a ekonomickej  nesumerateľnosti.
Ako príklad: Majiteľka firmy L'Oréal Liliane Bettencourt, druhá najbohatšia francúzska poberá ročný príjem ako 15 000 Francúzov poberajúcich minimálnu mzdu. To je celá Detva. Z ktorých sú veľká časť živitelia rodín.

Môžete namietať že takáto nesumerateľnosť tu bola, že to nie je nič nové. Odpoveď je: máte pravdu ale bolo to v spoločnostiach predmoderých ,ktoré sa nehrali na to že sú demokratické. A netvárili sa ako spoločnosti otvorené, kde ma každý v zásade rovnaké šance.
Keď prejde spoločnosť do spoločnosti nesumerateľnosti je jasné že všetci nemajú rovnaké šance a je otázka na ako dlho sa môže spoločnosť tváriť aspoň formálne ako demokratická.

Tá elita, horná vrstva príjmových skupín sa odtrhla od zvyšku spoločnosti, začína si žiť vlastný život a v schéme spoločnosti sa ich podiel na bohatstve so zvyškom spoločnosti nedá porovnať, pretože sú od seba astronomicky vzdialené.

Niektorí sociológovia delia elitu na diskrétnu a pomocnú. Členov diskrétnej elity spoznáme tak že sa s nimi nikdy nestretneme. Zatiaľ čo príslušníkov pomocnej elity môžeme vidieť neustále. Sú to ľudia v politike, médiách a v ekonomickej sfére napr. manažéri ktorí individualizovane vykonávajú príkazy diskrétnej elity.

Na opačnom póle je trieda deklasovaných. Zatiaľ čo elita tvorí pár percent dajme tomu 2-3% v každom štáte rôzne, tak v demokratických, vyspelých spoločnostiach to je okolo 20% deklasovaných. (Nemecko, Francúzsko). Deklasovaní sú tí, na ktorých ostala už len neplnohodnotná práca alebo takí, ktorí sú z trhu práce vylúčený, lebo nie sú vhodní ani na to aby ich niekto vykorisťoval.

Všetci sociológovia sa prakticky zhodujú na tom že bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú.  A dá sa to veľmi dobre štatisticky zachytiť. Medzi elitou a deklasovanými je pestrá škála stredných vrstiev. A v tejto vrstve je naopak ťažké dokázať nakoľko platy stagnujú, nakoľko bohatnú alebo chudobnejú. U množstva  autorov nájdeme vymedzenie strednej vrstvy rôzne. Od 20% spoločnosti po 80% spoločnosti.

Delenie vrstiev: ELITA (diskrétna, pomocná). Stredná trieda (servisná trieda,nižšia)
Deklasovaná (prekarizovaná, vylúčení).    (*podľa Kellera)

Teda v strednej vrstve ide o to ako si ju vymedzíme. Ak do strednej vrstvy zahrnieme pomocnú elitu, tak nám stredná vrstva zbohatne. Ak naopak do strednej triedy zaradíme tu vrchnú časť chudoby, ktorá je v strednej triede len pre to lebo sa zadlžuje, tak nám stredná trieda príjmovo stagnuje alebo ešte klesá.  
Takže je tam veľké miesto pre rôzne manipulácie a štatisticky sa tam dá dosiahnuť to čo si predsavzajeme.

 

Spoločnosť presýpacích hodín

Kým som pri delení sociálnych vrstiev spomeniem dielo La société en sablier (Spoločnosť presýpacích hodín) ktoré napísal francúzsky sociológ Alain Lipietz. Kde hovorí o tom ako bola kedysi spoločnosť v období 30. povojnových rokov podobná vzducholodi. Kde na vrchole bola ta malá elita, najväčšia časť bola stredná trieda (to bola ta vzducholoď) a dole bola ta nízka trieda. Vzducholoď sama o sebe sa zeme nedotýkala, pretože aj príjmy tých dole nejaké boli. Od polovice 70. rokov sa vzducholoď vypúšťa a stávajú sa z nej presýpacie hodiny. Kde je na vrchu je pomerne malý počet ľudí s obrovskými majetkami, dole sa hromadia ľudia deklasovaní a stredná vrstva sa zmenšuje a cíti ako jej piesok mizne pod nohami a pomaly sa presypávajú dole do spodnej časti hodín. To čo je napísané takto beletristicky je v skutočnosti aj vyrátané na základe príjmov a generačných vzťahov stredných vrstiev. A ukazuje že polovica potomkov terajších stredných vrstiev vo Francúzsku behom 15-20 rokov sa presype bližšie k tomu spodku presýpacích hodín.

Spoločnosť sa rozchádza v troch rovinách.

1, Medzi vlastníkmi a akcionármi veľkých firiem a pracujúcimi. (Medzi tými čo majú príjem   z kapitálu a na druhej strane medzi tými, čo majú príjem z miezd a platu)

2,Nerovnosť medzi manažérmi, riadiacimi pracovníkmi a zamestnancami.(Vysoký manažment prekonal v roku 2008 500x platu zamestnancov, stredný zhruba 25x)

3,Nerovnosť medzi tými čo majú plnohodnotnú prácu a tými, čo sú závislí na sociálnom štáte.

Sociálne dávky a to čo ľudia od sociálneho štátu dostávajú, prakticky vo všetkých zemiach Európy klesá, vzhľadom k priemernému príjmu.

Hovorí sa že ľudia berú od sociálneho štátu stále viac. A skutočne skoro v každej európskej zemi rastie podiel HDP ktorý ide na sociálne výdavky. Zároveň sa však znižuje výška dávok vzhľadom k priemernej mzde, pretože sociálnych výdajov ktoré sú zapríčinené starnutím populácie, zvyšujúcou sa krehkosťou rodiny , zhoršujúcim sa stavom populácie a masovou nezamestnanosťou pribúda rýchlejšie ako podiel štátu a jeho HDP na sociálnu sféru.

 

Prekarizovaná práca

Ďalším prvkom nerovnosti môže byť do veľkej miery tzv. prekarizovaná práca. Tou sú najrôznejšie neplnohodnotné formy práce. A ešte aj neisté. Ideálna práca má rozmery 40na50na60. Človek pracuje 40 hodín týždenne, 50 týždňov v roku do 60 rokov. Všetko ostatné sú neplnohodnotné formy práce napr. prekarizované alebo flexibilne.

Vedú sa polemiky o tom či rozvoj neplnohodnotnej práce  prospieva a neuškodí ľuďom v spoločnosti.       
Sú tu dva východiskové body. Niekomu neplnohodnotná práca môže vyhovovať ide napr. o matky s deťmi alebo študentov.  Druhou skupinou sú ľudia ktorí sú živitelia domácnosti, ktorým je tento druh práce „vnucovaný" stále viac. V Nemecku v roku 2012 vykonávalo neplnohodnotnú prácu 25% pracujúcich ľudí.

Nie je pravdou teda to že to spoločnosti ako takej prospieva, vnucuje sa to veľa ľuďom ktorí o to nestoja. Rovnako ako nie je pravda že neplnohodnotná práca je krokom ku získaniu práce plnohodnotnej. Je štatisticky dokázané, že často to pri tej neplnohodnotnej práci končí.
Že neplnohodnotná práca sa stáva bežnou súčasťou trhu  a organizácie práce.    
Investori často hovoria o tom, že keby takúto prácu neposkytovali, tak by klesla ich konkurencieschopnosť a boli by nútení preniesť prácu ďalej na východ.
Takáto práca sa ale často vyskytuje v oblastiach ktoré sa len tak preniesť nedajú. Napr. stavebníctvo, hotelierstvo, osobné služby atď. Nakoniec sa hovorí že neplnohodnotná práca je lepšia ako žiadna práca. Tak to môže byť z pohľadu niekoho kto nikdy v živote nepracoval a získal tak aspoň niečo. Takúto prácu často vykonávajú tí ktorí klesli na hranicu chudoby.

Vôbec sa ale neuvažuje o tom že takáto práca podlamuje systémy verejného poistenia a financovanie sociálneho štátu. Z hľadiska financovania sociálneho štátu je prekérna práca rovnaká ako práca žiadna. Pretože zamestnávateľ ani zamestnanec neplatia odvody ani poistné. Naopak zamestnanec potrebuje veľa krát doplatiť od sociálneho štátu ešte k nejakému životnému minimu.

Pojem prekérna práca:

prekérna práca = neistá práca = riziková práca (riskantná)

možno sem zaradiť všetky iné formy práce ako je pracovný pomer na dobu neurčitú a plný pracovný úväzok. Spadá tam teda:

-pracovný pomer na dobu určitú

-pracovný pomer na kratší pracovný čas

-domáca práca a telepráca

-dočasné pridelenie „práca cez agentúry = prenájom pracovnej sily"

-práca na živnosť(pseudoživnostníci - zastreté pracovné pomery)

-dohody o prácach mimo pracovného pomeru

-práca na zavolanie

Tieto formy pracovných vzťahov sú pre zamestnanca „neisté" resp. „rizikové" preto,

že napr. nemajú rovnakú pracovnoprávnu ochranu ako štandardné pracovné vzťahy, ich

pracovné nároky (mzdové a iné) sú spravidla nižšie, neumožňujú plné zabezpečenie rodiny,

ani plné sociálne zabezpečenie (poistenie).

 

Hospodárska kríza

V minulých storočiach sa podarilo ekonomike podriadiť si sektory reprodukcie života spoločnosti. Vidíme to v školstve , zdravotníctve až po kultúru. V druhej etape sa odvetvie ekonomiky mení na odvetvie finančníctva. Finančníctvo , ktoré malo jasné opodstatnenie vo fungovaní klasického kapitalizmu sa odtrhlo od ekonomiky a postavilo sa nad ňu, tak ako to urobila ekonomika voči ostatku spoločnosti o niekoľko rokov skôr.

Zo sociologického hľadiska je ekonomická kríza preto, lebo 95% novo vytvoreného bohatstva si privlastnilo zhruba 5% populácie.  Jedná sa o trilióny dolárov a tým vznikol veľký problém.

Tie prebytky nie je kam umiestniť. Pre jednotlivca, ani v spotrebe luxusného tovaru sa tie peniaze pri najlepšej vôli nedajú rozpustiť . Nedajú  sa ani investovať. Neoplatí sa stavať nové supermarkety  lebo by to nemalo už takú návratnosť, ako keď sa tie peniaze nasúkajú do finančných špekulatívnych bublín. V nich sa to oplatí tým ktorí odtiaľ utečú ako prví.

Takže základ špekulácii, z ktorých vznikla kríza bol v tom, že tí ktorí požičiavajú peniaze sa zbavili rizika, že tie peniaze nebudú splatené. Banke to teda dáva šancu zvýšiť zisky pri znížení rizika. Nerobiť si veľké rezervy. A poskytovať ďalšie pochybné úvery.
V Amerike stredné a nižšie vrstvy už 20 rokov zažívali stagnáciu príjmov, zároveň nemali moc veľké úspory a tak im banky navrhli, že sa môžu zadlžiť viac ako je obvyklé. Vďaka tomu stúpla spotreba bez nutnosti zdvihnúť plat. Je to elegantný spôsob ako ľuďom málo platiť, dávať im malé sociálne dávky a zároveň nepodryť kúpnu silu danej zeme.

K spusteniu krízy došlo vtedy keď sa ukázalo, že ľudia, ktorí dostali od renomovaných bánk úvery na zariadenie si vlastného domu aj napriek tomu že sa dobre vedelo že tieto úvery nebudú schopní splácať ich skutočne neboli schopní splatiť. Čo pre bankárov musela byť totálne šokujúca informácia.

Treba si uvedomiť že tie haldy peňazí sa nedajú rozpustiť v platoch zamestnancov lebo to by ohrozilo konkurencieschopnosť firiem. Nie je ich možné investovať do verejného sektora, pretože by to znížilo investičné príležitosti pre súkromníkov, ktorí si chcú  verejný sektor rozobrať.

Tu sa prejavujú tri sféry nerovnosti. To čo sa ušetrí na platoch zamestnancov zvyšuje zisk majiteľov a akcionárov. Na druhej strane zvyšuje príjmy manažérov. Zároveň manažéri, podnikatelia a akcionári znižujú svoj podiel na financovaní sociálneho štátu, čo prehlbuje krízu jeho financovania. A kríza ma byť využitá k prevzatiu verejného sektora do súkromnej réžie.
Privatizácia verejného sektora je poslednou príležitosťou kam sa dajú investovať obrovské financie. Zároveň sa jedná o investície s minimálnym rizikom pre majiteľov peňazí.

 

Minimálny sociálny štát

Dnes sa toho vraví mnoho proti sociálnemu štátu. Nič by sa ale pravdepodobne nehovorilo, keby bol financovaný len strednými vrstvami. To je predpokladom minimálneho sociálneho štátu.
Z ktorého by profitovali aj investori. Tým že by sa nešírili choroby a vo veľkom sa kradlo.

Zároveň elity majú silný nástroj na ovládanie spoločnosti. Stačí ak  priškrtia prispievanie do sociálneho štátu. A majú istotu že stredné vrstvy sa v dnešnej dobe nebudú hnevať na to že prestali prispievať, ale na tých deklasovaných na ktorých oni musia prispievať.

Elity majú teda schizofrénny postoj k sociálnemu štátu. Na jednej strane doňho nechcú prispievať. Na strane druhej potrebujú aby pomáhal zamestnancom v krízovej situácií .
A tým vzniká súbežný tlak na dvoje minimum.

1, Zo strany firiem: Dávať zamestnancom stále menej, resp. nedávať im viacej.

2,Zo strany štátu   : Tlak na minimálne sociálne dávky.

Tu hrá zase veľkú roľu prekérna neplnohodnotná práca ktorá dovoľuje obchádzať zákonník práce. Dovoľuje zarábať menej ako je minimálna mzda. Čím nemôžu prispievať na sociálny štát. A stredná trieda tak utiahne svojimi príspevkami len minimálne dávky.

To samozrejme rozbíja klasický pracovný pomer. Kde sa rátalo s tým že pracovník za vykonanú prácu bude dostatočne ohodnotený tak, aby bol ochránený pred sociálnymi rizikami.
Dnes to je úplne naopak. Z dávok sociálnej istoty sa stáva nástroj na reorganizáciu trhu práce.
Ide o začarovaný kruh pracujúcej chudoby. Pokiaľ máte neplnohodnotnú prácu nemôžete platiť sociálne poistné. To vedie k redukcií sociálnych zdrojov. Pokles sociálnych dávok núti ľudí vziať hocijakú prácu z ktorej nie je možné platiť poistné a kruh sa neustále roztáča.

Ideálom ma byť americký systém kde sa zbieha minimálna mzda s minimálnym sociálnym zabezpečením.
Vychádzajúc z filozofie : Ten kto pracuje, nepotrebuje sociálne zabezpečenie. Ten kto nepracuje, si nezaslúži sociálne zabezpečenie.

Americký model je vcelku zaujímavý, dá sa na štatistických údajoch zistiť  že Amerika sa mení zo štátu sociálneho na   štát trestajúci. V USA je dva a štvrť milióna väzňov, čim sa podarilo v Amerike znížiť nezamestnanosť o 2%. Zároveň vzrástli  dotácie na stavbu väzníc, ktoré sa  stávajú „sociálnym domovom" pre chudobu. Pozatváraní sú prevažne mladí ľudia, nevzdelaní a nekvalifikovaní ktorí sú na trhu práce neupotrebiteľní.

Tri zásadné funkcie stredných vrstiev počas priemyselnej spoločnosti boli:

1,Ekonomická: Vyprázdňovať sklady, spotrebovať to čo sa vyrobí.(v dobe pred globalizáciou)

2,Politická : Neutralizácia robotníkov. (V zmysle naše deti sa budú mať lepšie ako teraz my.)

3,Pre chod spoločnosti: Dodávanie odborníkov.

V dobe globalizácie sa však situácia mení. Čína a India sú síce chudobné krajiny ale každým rokom pribúda ľudí, ktorí sú schopní spotrebovávať na úrovni stredných tried v Európe. Je ich okolo 200.000.000. Tým pádom odpadá nutnosť viacej odmeňovať stredné triedy lebo spotrebovať tovar sa dá aj inde. Pokiaľ ide o proletariát tak vznikol proletariát služieb, ktorý je všetko možné, len nie nejaký historický aktér podieľajúci sa na premene spoločnosti. Stratili tú vyjednávaciu silu ktorú mal klasický proletariát.  Robotnícka trieda upadla aj keď nedošlo k zníženiu manuálnej práce v spoločnosti. A pokiaľ sa jedná o odborníkov tak India každý rok vychrlí 200.000 inžinierov ktorí robia v rovnakej kvalite ako európsky, ale za zlomok ich platu. Tým by stratili európske stredné vrstvy svoj monopol a predpokladá sa že ostanú len nízko príjmové stredné vrstvy. Tým to ale nebude vadiť, lebo si vďaka globalizácií budú môcť kupovať napodobeniny luxusného tovaru.

Tým by ale zanikol sociálny štát, lebo poslední prispievatelia by nemali na jeho financovanie.
A došlo by k veľkému skokovému znehodnoteniu vzdelania. Od stredných vrstiev by sa vyžadovali aby boli vzdelané. Dopredu by však vedeli že táto investícia ich pred ničím nechráni. Museli by si sami platiť školné, lebo nízko príjmové stredné vrstvy by bezplatné školstvo neutiahli. A po dokončení školy by z nich boli aj tak len nízko príjmové stredné vrstvy.

Max Weber hovoril o tom že ľudia cez svoje povolanie osvedčujú svoje poslanie. Že sa chcú realizovať, že im nejde len o tie peniaze.  Nízko príjmové stredné vrstvy by sa museli zastaviť a zamyslieť sa prečo ich Boh povolal k takejto činnosti.

Pre popis sociálnej štruktúry spoločnosti dodali dve základné teórie Karol Marx a Max Weber.
Marx hovoril o triedach a skupinách ktoré sú si vedomé svojej pozície a svojich záujmov. V globalizovanej spoločnosti spĺňa definíciu Marxovej triedy najlepšie diskrétna elita.
Je si vedomá svojho postavenia , navzájom sa jej členovia podporujú a dokáže svoje záujmy kolektívne hájiť. A ostatným hovoria ako je cnostné chovať sa individualisticky lebo vďaka tomu sa im darí rozbíjať kolektívny odpor.

 

Elity

Diskrétne elity majú celý svoj príjem z rodinného majetku ktorý dynasticky dedia. V tom je rozdiel medzi diskrétnou a pomocnou elitou. Pomocná elita(v podaní špičkových  politikov alebo manažérov)  aby sa udržala tam kde je musí pracovať a plniť úlohy pre diskrétnu elitu inač z elity vypadne.  To je veľmi cenné pretože tak vzniká dojem že elita sa obmieňa a zdá sa teda že ľudia sa tam dostanú vďaka svojmu vzdelaniu a práci .

Michael Hartman napísal knihu kde zrovnáva elity v Európe. Urobil v nej zvláštnu sondu kde skúmal absolventov prestížnych nemeckých univerzít.(ekonomické, právnické ,hospodárske) v rokoch 1955, 1965,1975,1985. Zistil kde tí ľudia pracujú a zistil ich sociálny pôvod.  Dokladá tam, že aj keď došlo ku demokratizácií a potomkovia stredných vrstiev a niekedy aj nízkych vrstiev majú šancu študovať na vysokej škole. Navzdory tomu diskrétna elita dodáva  80% ľudí do vrcholovej politiky , do vrcholových  manažérskych funkcií, do vrcholových funkcií v systéme výkonu práva. A len 20% ľudí  sa pri rovnakom vzdelaní alebo bez toho aby boli potomkami pomocnej alebo diskrétnej elity dostanú do funkcií diskrétnej elity.

Ďalej to porovnáva v Európe a zisťuje že najprepletenejšie a najuzavretejšie elity sú vo Francúzsku a Španielsku a až potom nasleduje Veľká Británia. Naopak najväčšiu šancu dostať sa zo stredných vrstiev do pomocnej elity majú ľudia v Škandinávií.
A zároveň v tej knihe ešte porovnáva aký vplyv ma otvorenosť elít na bohatstvo krajiny.
Zhrnul to  tým, že čim je elita uzatvorenejšia, tým je chudoba rozšírenejšia.

Weber hovorí o tom že diskrétna elita(tento výraz nepoužíva) sa chová ako 100% statusová skupina, ktorá kolektívne háji svoje skupinové záujmy a čim bližšie sa dostávame k spodku spoločnosti tým viac sa šíri mentalita individualizmu, ktorá obrovsky vyhovuje tej statusovej  skupine.
V podstate ideálom neoliberalizmu je človek, ktorý je izolovaný od druhých za všetko si zodpovedá sám... . Nikto z elitnej triedy tak nefunguje ale tento model spĺňajú bezdomovci.
Keby neboli medzi nimi väzby a nepomáhali im sociálny pracovníci bol by tento ideál dovŕšený stopercentne.

 

Tlaky na triedy, vrstvy

Medzi jednotlivými triedami (elitná , stredná , deklasovaní) existuje napätie. (Samozrejme medzi strednou triedou a deklasovanými je to napätie a delenie priepustnejšie ako pri strednej triede a elite.)

Pomocná elita sa bojí že sa z nej stane obyčajná servisná trieda. (pojem servisná trieda používal aj Darendorf)  Do servisnej triedy patrí časť strednej vrstvy, ktorá má v práci určitú autonómiu a dôveru elity a to bude trvať dovtedy, dokiaľ budú pôsobiť ako prevodová páka elity. Táto trieda pracuje na národnej úrovni, zatiaľ čo pomocná sa čim ďalej viac zapája na globálnej.

Takže trest pre pomocnú elitu je spadnúť do servisnej triedy. (Robiť na národnej úrovni, to čo môžu robiť celoplanetárne.)

Nižšie stredné vrstvy sa obávajú že by mohli ostať nevyužiteľné a že sa tak môžu dostať medzi deklasovaných.

Problémom prekarizovaných je, že vyrastali  často v stredných vrstvách, sú zvyknutí na konzumné vzorce stredných vrstiev a v novom prostredí/ triede sa ich situácia rýchlo horší. Riešia to tak že od svojich rodičov žiadajú aby im pomáhali s tým najnutnejším. A hneď ako sa osamostatnia tvoria hlavnú časť zadlžených domácností. Majú hodnoty stredných vrstiev a finančné prostriedky tried najnižších.

Záverom by som uviedol podmienky fungovania spoločnosti ktoré použil Keller v knihe: Tri sociálne svety.

Pokiaľ ma spoločnosť fungovať musia byť splnené aspoň tri podmienky.

1,O ľuďoch ktorí sú v elite sa musí vedieť že si svoje postavenie zaslúžili oprávnene. Že  spravili veľký prínos a svoje výhody si zaslúžia. (Alexis de Tocqueville to spochybňuje na Francúzskej šľachte)

2,Stredné vrstvy musia veriť že pokiaľ sa osvedčia je pre nich cesta k pomocným elitám otvorená.(Stredná trieda si je vedomá že to je iba náhoda, že sa tam niekto prepracuje. )

3,Deklasovaní musia mať nadej, že budú integrovaní so spoločnosti. Že ich deklasovanie je iba dočasné a časom budú integrovaní. S úpadkom sociálneho štátu je tato predstava čim ďalej tým viac iluzórna . Veľká časť týchto vrstiev práve konči v tých amerických sociálnych bytoch .

Tieto 3 body sú nutné k tomu aby bola zachovaná stabilita spoločnosti a aby niekto veril tomu keď sa o tejto spoločnosti hovorí , že je demokratická.  Zatiaľ sa však zdá že tieto body sú relatívne spochybnené.  Otázky preto sú: Je naša spoločnosť skutočne demokratická v rámci príležitostí ? A druhá : Ako dlho dokáže spoločnosť pokračovať so súčasnou polarizáciou príjmov v spoločnosti?

 

Hl. myšlienka pochádza od Jána Kellera.

Jan Keller Tři sociálni světy.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?